Nemusíte trpieť sami. Je v poriadku nebyť v poriadku.
Speváčka Pink vo svojej pesničke „Nikto nevie“ spieva:
„Nikto okrem mňa nevie, že niekedy plačem
Keby som mohla predstierať, že spím, keď mi začnú tiecť slzy
Vykuknem spoza týchto stien, myslím, že nikto nevie
Nikoho to nezaujíma
Ide o výhru alebo prehru, nie o to, ako hru hráte
A cesta do temnoty má svoj spôsob, ako vždy poznať moje meno
Ale myslím si, že nikto nevie
To tajomstvo je u mňa v bezpečí“
Takto sa cíti veľmi veľa ľudí.
Trápia sa v tichosti, vo svojej tme, a nikto nevie, čo sa vlastne v ich duši, v ich mysli, v ich srdci deje. Navonok si oblečú úsmev, s ktorým zakrývajú svoje útrapy a bolesti. V pesničke spieva, že „nikto nevie“. Ako môže niekto vedieť, keď o tom nehovoríme?
Spevák Jackson Wang v jednom rozhovore hovoril o tom, čo mu pomohlo po tom, čo sa psychicky zrútil a uzavrel sa pred svetom.
„Keď som vystresovaný a niečím prechádzam, nie som človek, ktorý by sa chcel s niekým rozprávať. Nechcem druhých zaťažovať vlastnými problémami, veď oni majú tiež svoje. Ale po prvýkrát, keď som sa rozprával s niekým o svojich problémoch a pocitoch, som pochopil dve veci: že nie som sám a to, čo mi povedali, bol iný uhol pohľadu, čo mi veľmi pomohlo. Otvorili mi obzor. A druhé som si uvedomil, že prečo blokujem celý svoj život? Prečo sa sám snažím hľadať riešenia? Prečo sa bojím povedať, že nie som v poriadku?“
Teda bolo to zistenie, že nemusí trpieť sám.
Je v poriadku nebyť v poriadku.
Každý z nás si prechádza takým obdobím. Ale dôležité je sa v tom „nerochniť“ veľmi dlho. Smútok má svoj čas a priestor, ale nesmieme mu dať príliš veľkú moc, lebo nás časom veľmi ľahko ovládne.
V rozprávke „V hlave“ je to krásne znázornené. Táto rozprávka je úžasná. Ukazuje, ako je smútok v našom živote dôležitý. Ako nám smútok ukazuje, že niečo nie je v poriadku a že sa treba s tým popasovať. Ukazuje, že nestačí len pozitívne myslieť, ale treba siahnuť hlboko do duše a úprimne a otvorene si priznať, že nás niečo trápi. A že je potrebné si poplakať, nech to zo seba vyplavíme, nech to v sebe nedusíme, nech od toho neutekáme. Neznamená to, že sa v tom smútku máme utápať, len mu dať dostatok priestoru, ktorý je potrebný, a potom sa pozviechať a ísť „do boja“ a upratať si.
Ďalej nám príbeh ukazuje, že žiadať o pomoc nie je slabosť, ale odvaha, a aj keď tí druhí nám možno nevedia pomôcť, ale pocit, že v tom nie sme sami, nám dáva veľkú silu a môže nás motivovať.
Či máme, alebo nemáme niekoho v našom okolí, s kým sa môžeme porozprávať, je to jedno, lebo vždy je tu ešte aj odborná pomoc.
Veľa ľudí sa hanbí alebo má pocit, že to nie je potrebné, a potom môže byť už dosť neskoro a problémy a negatívne emócie ich môžu prevalcovať. Niektorí zase hovoria, že ich problém nie je až taký závažný, aby potrebovali odbornú pomoc terapeuta. Ale je vždy lepšie ísť s kvapkou, ako už s tajfúnom, lebo kvapka ku kvapke môže vytvoriť mega valcujúcu vlnu.
Čo je vlastne úlohou terapeuta a o čom sú terapie?
V dnešnej dobe máme na trhu rôzne terapie. Aj vy si kladiete otázku, ako si vybrať správnu terapiu a terapeuta?
Od klasických psychológov či psychiatrov a psychoterapeutov, ktorí používajú rôzne klasické alebo moderné metódy terapie, ako napr. emočná terapia, behaviorálna terapia (terapia správania), psychoanalýza, psychodynamická terapia, kognitívna terapia, humanistická terapia, integratívna alebo celostná terapia, hypnóza a iné, až po rôzne alternatívne či moderné terapie ako:
a iné…
Terapia a terapeut:
Dajte si poradiť vesmírom, neexistujú náhody, vnímajte znamenia a počúvajte svoju intuíciu… Čo vám napr. brnkne do nosa viackrát, je možno presne tá terapia či terapeut, ktorého máte skúsiť. Niekedy referencie nestačia. Niekomu môže vyhovovať, čo druhí skúsili, a niekomu nie.
Jeden z najefektívnejších procesov liečenia je podľa mňa „aha moment“. Čo to znamená? Znamená to, že s pomocou a vedením terapeuta sám klient príde na to a pochopí, z čoho všetky jeho bolesti a problémy pramenia.
Zaujímavosťou je, že výskum potvrdil, že až 80 % dnešných našich problémov, ktoré máme, ktoré sme si pritiahli, pochádza z nášho detstva.
Spôsob výchovy rodičov, kódov a pravidiel, ktoré do nás implementovali. V akom prostredí sme boli vychovávaní, zo skúseností a situácií, ktoré sa nám udiali a ako sme ich spracovali/nespracovali do svojich 8 rokov života vrátane prenatálu. Preto je veľmi dôležité, aj podľa mojich viac ako 20-ročných skúsenosti, ísť v akejkoľvek terapii do detstva.
V terapii je pre ľudí často najťažšie odpustenie.
Veľa si myslí, že keď odpúšťa, znamená to, že tá vec, ktorá sa udiala, je v poriadku a majú na to zabudnúť. Vôbec to tak nie je. Odpustenie nie je o tej situácii a ani o tom človeku alebo o ľuďoch, ktorí to spôsobili. Je to o tom oslobodiť sám seba od pozície „obete“ a uvedomiť si, že tá vec nás nemusí definovať. Stačí si len dovoliť sa vymaniť z okov, ktoré nás k tej situácii pútajú, ťahajú nás dole a oslabujú nás.
„Odpustit někomu neznamená omluvit jeho chování. Neznamená to ani zapomenout na způsob, jakým jsi byl zraněný. A ani mu dovolit dál ti ubližovat. Odpustit znamená smířit se s tím, co se stalo. Znamená to naslouchat svým ranám. Dovolit si nechat cítit svoji bolest. Až potom pochopíš, že bolest už nepotřebuješ, abys to zvládl. Znamená to opustit bolest a zlost, aby ses vyléčil a pohnul se dál. Nejde to hned, ale dokážeš to zvládnout. Odpuštění je darem především pro tebe. Je to proces puštění se minulosti a prožívání tady a teď. Když jsi dokázal odpustit, jsi skutečně svobodný. Odpustit znamená propustit vězně. Vězně, kterým jsi byl ty sám…“
~ Daniell Koepke
Ako sa dnes máte?
Poslednou vecou, ktorú by som chcela načrtnúť v tomto článku, je to, že keď sa pýtame niekoho ako sa má, tak sa zastavme a uvedomme si podstatu tej otázky a dajme priestor a čas vnímať ju hlboko a úprimne.
Ukážme tomu, koho sa pýtame, že nás to naozaj zaujíma.
Najsmutnejší ľudia sú často tí, ktorí sa najviac usmievajú a nie vždy tí, ktorí sa najviac sťažujú.