Čo robiť, ak naši rodičia či blízki zomreli a máme s nimi nedopovedané veci?
Veľmi nerada pozerám vážne filmy, pretože vážnych tém v reálnom živote máme veľa. A hlavne v mojej práci terapeuta tých príbehov vidím a počujem viac než dosť. Preto rada pozerám viac fantazijné a bláznivé veci ako spôsob terapie, lebo väčšinou potrebujem zabaviť, rozosmiať alebo sa len tak odreagovať.
Ale raz za čas sa mi dostane do rúk niečo skvostné.
Film Love is Love is Love, hlavne posledný príbeh, trafil do čierneho. Zabrnkal mi na tému smrť. Zabrnkal mi na tému MAMA, ktorá mi zomrela, keď som mala okolo 22. Film má veľa psychologických aspektov, stačí vnímať a počúvať rozhovory ľudí, ktorí rozoberajú presne tie veci, o ktorých by sme sa všetci mali rozprávať.
V krátkosti, tretí príbeh je o žene, ktorá pozvala po náhlej smrti svojej mamy mamkine kamarátky na obed. Mamu poznali v priebehu celého jej života. Rozprávala sa s nimi o svojej mamine a cez ich oči zrazu uvidela svoju mamu úplne inak, v úplne inom svetle.
Nedopovedané veci…
Rozoberá sa téma, ako vlastne svojich rodičov vôbec nepoznáme… Ako nás ovplyvňuje ich smrť, nezávisle od toho, či máme s nimi dobrý, alebo zlý vzťah. Prípadne, ak máme s nimi nedopovedané alebo v sebe nevyriešené veci. Alebo ako je myšlienka „veď aj zajtra je deň, tak počkám“ v niektorých prípadoch silno zraňujúca.
Blokády a programy v hlave očami terapeuta
Ako terapeut som sa naučil, že niektoré z najzákladnejších blokád a programov, ktoré máme, ktoré nás brzdia v našich životoch, ktoré nás silne ovplyvňujú, sú naše nastavenia od našich rodičov, z prostredia nášho detstva a ľudí, ktorí nás ovplyvnili, keď sme boli deti. Názory a hodnoty našich rodičov, sociálne a náboženské prostredie, vzdelávací systém a naše okolie. Aj spôsob, akým my, so svojou vlastnou špecifickou povahou, sme vnímali všetky tieto veci, ovplyvnilo naše pocity a interakcie s nimi. Preto je celkovo táto téma zásadná pri liečení mysle a duše. Hlavne náš vzťah s rodičmi. V terapeutických procesoch je často jednoduchšie riešiť naše problémy s rodičmi, keď sú ešte nažive, ako keď už nie sú medzi nami.
Vo filme môžete vidieť, ako sa jej duša pomaly, postupne uzdravuje, ako sa vďaka maminým priateľkám zbližuje s mamou. Ako ju začína chápať, ako odpúšťa nielen mame, ale aj sebe. Ako jej to pomáha vo vnímaní nielen mamy, ale aj jej samej. Ako jej to pomáha v rozhodovacom procese v jej vlastnom živote. Veľmi často nepoznáme ani dušu našich rodičov a ak by sme to raz zistili, boli by sme asi veľmi prekvapení.
Smrť…
Ďalej, čo mi film ukázal, čo je podľa mňa veľmi dôležité, je, že som si uvedomila, že sa skoro vôbec nerozprávame o smrti ani o mŕtvych. Príbeh ukazuje, aké je to smutno-krásne, veľmi odľahčujúce a pre našu dušu hojivé oslavovať život toho človeka, ktorý nám zo života odišiel. Tým nám človek zostáva v našom živote a jeho život naberá úplne iné rozmery a dostáva úplne iný zmysel. Keď z tohto sveta odídem, veľmi by ma potešilo, keby ľudia na mňa nezabudli a moja energia by zostala nabudená rôznymi témami životných skúseností ľudí so mnou.
Naša priateľka nedávno odišla z tohto sveta a veľmi často ju spomíname a rozprávame sa o tom, čo všetko sme s ňou zažili. To nám dáva pocit, že stále je pri nás a že jej život mal zmysel, že dodnes nás niečo učí, že dodnes sa s ňou smejeme, že dodnes s ňou plačeme, že jej život nielen mal zmysel a hodnotu, ale zostáva pri nás v plnej paráde.
Jeden z mojich učiteľov mi raz povedal: „Ži tak, že každý deň bude dobrý na smrť.“
Vysvetlil mi, že si vždy pred spaním mám predstaviť, že ráno už nevstanem. A nech sa zamyslím, či som v ten deň žila naplno a či ľudia okolo mňa vedia, ako veľmi ich ľúbim. Povedal mi, nech nechodím spať napríklad s hnevom, s frustráciou a nedoriešenými vecami. Takto sa snažím žiť už roky. Ak mám niečo nevyriešené, tak buď zavolám dotyčnému, alebo napíšem esemesku. Alebo si to vyriešim vo svojej vlastnej duši a snažím sa odchádzať do spánku s čistým štítom a uprataným stolom.
Pozrite si ten film a napíšte mi, či ešte nejaké zaujímavé témy vám zabrnkali na dušu. Alebo ste na niečo zaujímavé prišli. Pokojne mi napíšte aj o filmoch, ktoré vás oslovili hlboko v srdci, ktoré sa stali vašou terapiou.