Čo to je syndróm variacej sa žaby?
Keď vezmete žabu a hodíte ju do vriacej vody, vyskočí z nej von. Ale keď ju hodíte do studenej vody a budete teplotu pomaly zvyšovať, žaba nevyskočí, akoby si hovorila „je síce teplo, ale ešte sa to dá…“ – a nakoniec sa uvarí.
Ľudia sú úplne rovnakí.
Väčšina si často povie „nie je to ešte také zlé, ešte sa to dá“, až kým sa „neuvaria“ v útrapách… Stále posúvajú hranice toho, čo je znesiteľné, a keď sa uvedomia, už je často neskoro.
Týka sa to rôznych aspektov života, napr. rodinných, intímnych či aj pracovných vzťahov alebo celkovej spokojnosti alebo nespokojnosti, napr. v práci.
Ľudia si ani neuvedomujú, že sú v takej situácii.
Napr. nebaví nás práca, ale ešte sa to dá, lebo peniaze, zodpovednosť, strach, socialny konštrukt… a iné.
Nie sme úplne spokojní vo vzťahu, ale už sme doňho investovali veľa času a energie. Alebo máme strach zo samoty a myslíme si, že už iného/inú nenájdeme. Prípadne nás iný nebude chcieť … tak zostávame.
Navštevujeme rodinu, pretože si myslíme, že sa to má, ale oni nás kritizujú, ponižujú a vždy odchádzame vyčerpaní, ale nejako to už vydržíme, keďže je to rodina.
Máme priateľov, ktorí sú neustále negatívni, ufrflaní a zhadzujú všetky svoje starosti na nás, a vždy len berú a nič nedávajú naspäť. Cítime sa nedocenení, kritizovaní, manipulaní a aj sa hneváme, ale sú to naši priatelia a máme pocit, že nemáme byť sebeckí a priateľom by sme mali pomáhať, pretože si myslíme, že na to sú vlastne priatelia.
To všetko a oveľa viac robíme, lebo máme pocit, že to ešte zvládneme a že možno sa to zmení, ale sme nešťastní, až kým nezačneme chradnúť. Profesionálne, emočne, psychicky a nakoniec aj fyzicky. Môžu prísť depresie alebo dokonca aj fyzické choroby. Kým sa uvedomíme, už môže byť neskoro.
Syndróm variacej sa žaby v histórii…
Keď sa pozriete do histórie, jednou z najhorších metód týrania ľudí bolo kvapkanie vody na hlavu človeka. Jedna či dve-tri kvapky ešte nič neznamenajú, nič neurobia, ale keď vám neustále bude kvapkať voda na hlavu, tak po čase sa človek zblázni a tie kvapky dokážu časom spraviť v tej tvrdej lebke dieru.
Teória psychosomatiky hovorí, že až 95 % našich chorôb pochádza z našich psychických problémov. Naša imunita sa oslabuje napätím a stresom. Samozrejme, keď sme v strese, sme aj menej pozorní a môže sa nám stať aj nejaký úraz. Dá sa to riešiť, liečiť, ale čím dlhšie sa „varíme“, tým dlhšie a ťažšie sa liečime.
Najsmutnejšie nie je, keď nás niekto brzdí, ale keď sa brzdíme my sami.
Vo väčšine prípadov nie je až taký problém naše okolie, ale hranice a prekážky, ktoré si sami ukladáme do cesty a, samozrejme, strach je tou najväčšou brzdou. Osloboďme sa od vlastnej reťaze a nasledujme svoje vášne, ciele a sny.
„Väčším nebezpečenstvom nie je to, že vaše ciele a nádeje sú príliš vysoké a vy ich nedosiahnete, ale že sú príliš nízke a vy ich dosiahnete.“ Michelangelo
„Obloha nie je limit, ale vaša myseľ je.“ Marilyn Monroe
„Niektorí ľudia nepotrebujú nepriateľa, v tom si vystačia úplne sami. Utrpenie väčšinou nepochádza zvonka, ale zvnútra. Sami si tvoríme svoje vlastné peklo a utrpenie, lebo sme nastavili náš mozog na sebadeštruktívny mód. Musíme pochopiť, že šťastie je v nás, v našom vnímaní okolia, a nie v tom, aké to naše okolie je, lebo my máme kontrolu len nad svojím vlastným vnútorným svetom, lebo vonkajší svet nikdy nie je 100 % podľa našich predstáv, a ten nemáme pod kontrolou…“ Sadhguru
To, nad čím sa teraz trápiš, o rok možno nebude ani relevantné.
Dýchaj. Chvíľka pokoja ti dá perspektívu.
Nájdi si svoj priestor a porozprávaj sa so svojím vyšším JA, lebo tam sú odpovede. Nikto nevie, čo chceš a čo potrebuješ, a čo ťa spraví šťastnejším, len ty sám. Užívať TU a TERAZ.
Skúste sa zamyslieť, v ktorej oblasti života ste už v horúcej či nebodaj už vo vriacej vode.